Marta Majláthová, vychovávateľka ŠKD

Na ZŠ Ľudovíta Fullu v Košiciach sme začali využívať senzomotorické pomôcky ako súčasť širšieho systému podpory regulácie a učenia. Naša skúsenosť potvrdzuje, že regulácia nevzniká použitím jednej konkrétnej pomôcky, ale vytváraním prostredia, ktoré deťom pomáha rozpoznávať vlastnú úroveň energie, zvládať napätie a udržiavať pozornosť.

V našej triede pracujeme v rámci integrovaného prístupu k regulácii prostredníctvom:

• predvídateľnej štruktúry dňa,
• podpory pri prechodoch medzi aktivitami,
• senzomotorických pomôcok v lavici,
• cielenej stimulácie pohybom v triede (Bilaterálna integrácia).

Pri zavádzaní pomôcok v našej triede, vtedajších druhákov (dnešných tretiakov), sme vychádzali z niekoľkých princípov. Dôležité bolo najmä spoločné porozumenie zo strany pedagóga aj žiakov, možnosť vyskúšať si rôzne typy pomôcok a nájsť tie, ktoré konkrétnemu dieťaťu vyhovujú, ako aj nastavenie jasných pravidiel ich používania. Celý proces si vyžadoval čas, pravidelnosť a vedomé vytvorenie priestoru na skúšanie, rozhovory a reflexiu.

Čo nám toto skúšobné obdobie prinieslo?

Predovšetkým poznanie, že potreby detí sa menia. Dieťa, ktoré pred mesiacom uprednostňovalo napríklad naťahovaciu pomôcku, si dnes vyberá výlučne stláčaciu. Na druhej strane sú deti, ktoré dlhodobo preferujú stále tú istú pomôcku, ale aj také, ktoré od začiatku nepotrebujú žiadnu.

Počas testovacieho obdobia si deti prirodzene vyžadovali viac pozornosti. S tým úzko súvisí aj postoj pedagóga ako dospelej osoby. Dospelý je ten, koho táto forma podpory žiaka zaujíma, kto žiaka aktívne sprevádza a prichádza do triedy podľa možností čo najviac v pohode. Za dôležitý preto považujeme práve postoj pedagóga. Samotná pomôcka nie je riešením, ale stáva sa účinnou vtedy, keď je súčasťou podporného prostredia. Úlohou učiteľa alebo vychovávateľa je pomáhať deťom porozumieť tomu, kedy a ako pomôcku používať, a zároveň viesť celú triedu k rešpektu voči rozdielnym potrebám spolužiakov.

Pomôcky nevnímame ako odmenu ani zábavu.To sme sa snažili počas ranných komunít deťom vysvetliť a prakticky ukázať. Vnímame ich ako nástroj sebaregulácie. Každé dieťa malo možnosť používať pomôcku vtedy, keď mu pomáhala udržať pozornosť alebo zvládnuť vnútorné napätie. Ak sa však stala rušivým prvkom pre dieťa alebo jeho okolie, odložili sme ju a spoločne hľadali vhodnejšiu stratégiu. V našej triede sme používali obálky s menom, do ktorých si deti mohli počas dňa pomôcku odložiť. Tento školský rok sme u prvákov zaviedli látkové vrecúška, ktoré sa mne osobne zdajú ešte praktickejšie. Najzaujímavejší však bol nápad samotných detí. Počas spoločného nastavovania pravidiel pomenovali vrecúško ako „postieľku pre pomôcku“. Vraj ak sa máme o pomôcku dobre starať, aby sa nestratila alebo nepoškodila nevhodným používaním, mala by mať svoje miesto na oddych. Tento jednoduchý detský nápad výrazne podporil prijatie pravidiel a znížil počet konfliktov spojených s odkladaním pomôcok počas prestávok.

Testovacie obdobie si z môjho pohľadu vyžaduje dostatočný časový priestor. Deti potrebujú možnosť vyskúšať si rôzne typy pomôcok a objaviť, čo im vyhovuje.Počas niekoľkých týždňov preto sledujeme, či konkrétna pomôcka podporuje sústredenie alebo sa stáva zdrojom rozptyľovania. Rozprávame sa o tom v kruhu, robíme spoločnú aj individuálnu sebareflexiu a priebežne vyhodnocujeme skúsenosti.

Po čase sme si všimli ešte jeden zaujímavý jav. Deti začali spontánne diskutovať o tom, ktorá pomôcka komu pomáha a prečo. Z pôvodnej zvedavosti a skúšania hraníc sa postupne stávalo uvedomovanie si vlastných potrieb.Niektoré deti dokonca samy dokázali pomenovať, že dnes pomôcku nepotrebujú alebo že im viac vyhovuje iný spôsob regulácie. Naša skúsenosť ukazuje, že najväčšiu hodnotu nemá samotná pomôcka, ale rozhovory, pravidlá, vzťahy a postupné budovanie schopnosti detí rozumieť vlastným potrebám. Senzomotorické pomôcky sa tak stávajú jedným z nástrojov podporujúcich rozvoj sebaregulácie, samostatnosti a zodpovednosti za vlastné učenie.

V začiatkoch sme v triede využívali aj regulačné kolieska, ktoré som vytvorila nielen pre žiakov, ale aj ako podporu pre učiteľa. Ich cieľom bolo znížiť potrebu opakovaného verbálneho upozorňovania a menej narúšať priebeh vyučovania. Učiteľ mohol jednoducho zdvihnúť príslušné koliesko a vyslať triede alebo jednotlivcovi tichý signál:

 „Všimni si: Si sústredený a v pohode.“

 „Zamysli sa: Pomáha ti to?“

 „Zastav sa: Pomôcka ti už nepomáha.“ 

V tomto školskom roku sme začali zavádzať tiché pomôcky do lavice u prvákov až v druhom polroku. Zdalo sa nám to vhodnejšie, pretože v tom čase už bol vytvorený vzťah, vzájomná dôvera a lepšie sme poznali potreby detí.

Výsledkom bolo, že box zostal v triede voľne dostupný a deti si pomôcku mohli vziať kedykoľvek. Pravidlá používania mali dobre osvojené a po pomôcke siahali najmä vtedy, keď ju skutočne potrebovali.

Dôležité je uvedomiť si, že nie každý žiak potrebuje pomôcku. Ak si ju nevyberie, môže to znamenať, že jeho sebaregulácia funguje primerane aj bez dodatočnej stimulácie.

Na záver môžem zhrnúť, že naša škola zakúpila štyri testovacie boxy do tried. Skúsenosti jednotlivých tried boli vo veľkej miere podobné, rovnako ako spôsob zavádzania pomôcok. Pri zastupovaní som si všimla, že senzomotorické pomôcky sa postupne objavili aj v ďalších triedach prvého stupňa. Niektoré deti ich mali na lavici alebo v školskej taške aj bez využívania testovacích boxov. Napríklad u štvrtákov bolo vidieť veľmi prirodzené a funkčné používanie, pričom pomôcky nemali všetci žiaci.

V niektorých triedach bol do testovacieho obdobia zapojený aj podporný tím školy. Vnímame to ako veľký prínos, pretože vytváral priestor na zdieľanie postrehov a zachytávanie potrieb detí, ktoré už mohli vyžadovať intenzívnejšiu podporu, diagnostiku alebo ďalšie odborné intervencie.

Školský klub detí

Možno ešte stojí za zmienku, že  v prostredí školského klubu detí sa snažíme vytvárať príležitosti pre prirodzenú senzorickú a pohybovú reguláciu najmä v čase prechodu z vyučovania do popoludňajších aktivít. Niektoré deti využívajú počas samostatného čítania alebo písania úloh slúchadlá na zníženie rušivých zvukov z okolia. Nejde o izoláciu od skupiny, ale o podporu sústredenia v prostredí, ktoré je prirodzene plné podnetov.

Slúchadlá počas čítania a písania úloh.

Balančné pomôcky

Balančné podložky a ďalšie prvky umožňujú deťom uspokojiť potrebu pohybu bez toho, aby museli opustiť pracovnú činnosť. Mnohým deťom pomáhajú udržať pozornosť počas čítania, počúvania alebo spoločných aktivít.

Počas popoludňajších činností využívame aj modelovanie z hliny, kinetický piesok, tvorbu z rôznych materiálov a pohybové aktivity, artefiletiku. Tieto činnosti poskytujú deťom prirodzené príležitosti na reguláciu, uvoľnenie napätia aj spracovanie zážitkov z vyučovania.