Každého z nás ovplyvňujú skúsenosti z detstva.

Moji rodičia ma nechali „patlať sa“ v piesku, hline, vo farbe, neskôr s papierom, lepidlom a kadečím, s čím sa dalo zašpiniť. Mama mi nechápavo umývala nohy v lavóre, keď som prišla zo školy bosá a bola som špinavá až po kolená. Doteraz sa smejeme, keď rozpráva príhodu, ako vošla do mojej izby a ja som na koberci vyrábala papierové maché v kýbľoch a celá som bola od lepidla.

Tiež si pamätám, ako som od nervozity v škole bola schopná ohrýzať ceruzku až po tuhu, strihala som gumu na gumovanie, mala som pokreslené všetky zošity a na kúsočky som trhala papier, až kým z neho nebola kôpka niečo jemného. Potreba zamestnávať ruky mi zostala, ale aj nepokoj v nohách a potreba hýbať sa, keď chcem nad niečím hlbšie premýšľať, alebo keď som rozrušená.

Pred niekoľkými rokmi som v rámci zahraničnej spolupráce začala objavovať rôzne úrovne regulácie a práve senzomotorická regulácia ma najviac uchvátila. Vtedy mi docvaklo, že sa vinie mojím životom ako niť a prepája moje zlozvyky z detstva, poznámky v škole, túžbu pracovať s materiálom, to ako vnímam vlastné telo a tiež moje vzdelanie v umení a arteterapii. Uvedomila som si, že ako dieťa som si v náročných situáciách prirodzene sama pomáhala. Toto som chcela zmeniť. Chcela som, aby si deti mohli beztrestne zamestnať svoje ruky a nohy, ak musia sedieť v laviciach a učitelia ich v tom budú podporovať. Budú ich podporovať, pretože budú rozumieť konceptu senzomotorickej regulácie.

Potom začalo dlhé hľadanie po internete, dúfala som, že nájdem rýchle riešenie overeného postupu s ktorým sa dá na druhý deň pracovať. Nenašla som. Začala som kupovať rôzne veci a testovať ich v triedach, v školách, v krúžkovej činnosti. Strávila som hodiny s učiteľmi, vychovávateľmi, odbornými zamestnancami, kolegami... menila som veci za pochodu, písala som postupy a znova a znova ich vylepšovala. Verila som, že je to dôležité.

Až vďaka Vladi a jej skúsenosti so senzorickou integráciou dostala moja predstava jasné kontúry a jej odborná expertíza doplnila chýbajúcu časť. Postupne sme vybudovali koncept pre učiteľov a odborných zamestnancov do škôl, ktorý dokáže podporiť všetky deti a objasní, že správanie detí je často automatickou reakciou na silné, alebo nedostačujúce zmyslové podnety a nie osobným útokom na dospelého.

Je pre mňa malý zázrak, že si čítate tieto slová a môžete na našej stránke nájsť koncept, produkty a postupy. Koncept Bez terapie sa rodil dlho a nebolo to ľahké. Verím, že pomôže budovať lepšie školské prostredie pre prácu učiteľov a učenie žiakov. Prajem si, aby sa náš prístup stal bežnou výbavou každého učiteľa, každej školy a každého žiaka.

Vitajte na týchto stránkach a pomôžte šíriť koncept BezTerapie v školách, ale aj v osobnom živote. Verím, že tu postupne nájdete všetko, čo k tomu potrebujete.

Zuzana Krnáčová

Viac informácií o mojej odbornej činnosti nájdete na Náš tím | Inklucentrum

Kto vám prináša koncept Bez Terapie. 

Zuzana Krnáčová, MA, PhD. liečebná pedagogička, artepsychoterapeutka, supervízorka. Špecializuje sa na wellbeing a prenos terapeutických modalít do každodenného života škôl. Spoluvytvorila a garantovala celoslovenské vzdelávanie pre školské podporné tímy vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie, momentále lektoruje a garantuje vzdelávania v Inklucentre. Zakladateľka konceptu Bez Terapie.

PeadDr. Vladimíra Ďurčová, špeciálna pedagogička so špecializáciou na senzorickú integráciu. Je zakladateľkou súkromného špeciálno-pedagogického centra Edu-spec vo Zvolene, kde sa venuje prevažne deťom s vývinovými poruchami učenia, poruchami aktivity a pozornosti, ale aj deťom s NKS a Aspergerovým syndrómom.  

Našimi partnermi sú:

Inklucentrum: Vzdelávacia a advokačná organizácia v oblasti inklúzie. Partnerská organizácia zabezpečujúca vzdelávania pre koncept Bez Terapie.